Východniarska 100 – návrat na miesto činu po 4 rokoch

 Poďme na to zostra – keďže to aj zostra začalo. Keď sa objavila na nete termínovky registrácia na Východniarsku stovku dlho som neváhala a regla som sa. Približne som vedela čo ma čaká z pohľadu trasy, a že to nebude taká stovečka zadarmo, ale čosi si aj vezme. Tak som to tréningovo poňala tak, že som sa tentokrát až tak nešla žmýkať dĺžkovo, ale skôr výškovo. Rozumej tomu tak, že som si dávala dlháne do max 35 km, čo znamenalo 60 – 90 km týždenne, ale aspoň 2000 výškových. Išla som samozrejme za každého počasia – grilovala som sa v 30tkach, neraz ma naháňali blesky a párkrát som aj slušne zmokla. To som však ešte netušila, že počas V100 toto všetko zažijem za 24h.

Aj keď Rožňava nie je od Kysaku až tak ďaleko už piatok sa presúvam za slušného dusna. Rýchlo nájdem ZŠ v Kysaku a konečne zložím batoh z chrbta – odprezentujem sa idem si pripraviť v telocvični luxusné lôžko, o ktorom už dopredu viem, že sa nevyspím. Ale pospala som si čosi dopredu, tak to moc neriešim, aj tak by som doma toho viac nenaspala. Postupne prichádzajú bežeckí kamaráti a konečne sa s niektorými zoznamujem aj osobne – už to nie sú len infľujenseri z instáča, ale reálni ľudia z mäsa a kostí. Presúvame sa do lokálneho Stefano baru na štipku socializácie, ale pobudnem len chvíľku, je tam moc hluk na mňa a obchádza ma nejaký útlm. Tak sa radšej presúvam naspäť do telocvične, nachystám si veci do ruksaka a dropbagu a ukladám sa driemať. V diaľke však už sem tam dačo prebleskne. Okolo polnoci sa budím na chrápanie, okrem toho je kľud. Aj si pomyslím, či k nám je Perún fakt tak milosrdný a nepošle na nás blesky. Mýlim sa, a ako veľmi. Z môjho prerušovaného driemania ma okolo pol 3 budia hromy-blesky. Snažím sa nejako ešte zaspať s myšlienkou, že do rána ďaleko.

Budík mám na 4:40, ale niekto viac premotivovaný na 4:30 :D. Tak sa šúpem von zo spacáka, idem sa umyť a skúsim sa prebrať. Tlačím do seba bábovku a edgara. O 5:04 však dostávame sms od orgov, že štart sa posúva zo 6:00 na 7:00, kvôli búrkovej aktivite. V telocvični je to už však ako v mravenisku. Nezávidím túto situáciu Belovi. Spolu s Radom hypnotizujú radary, vraj to ustane čoskoro. Pár minút pred 7 sa však presúvame v daždi na štart. Sem-tam buchne, sem-tam blysne. Vraj do 15 minút je to fuč. Hmm no nie je, zmáča nás potom ešte nejaké 3 hodinky...

Búrka-nebúrka vyrážame do prvého stúpania. Vyhliadka na Jánošíkovej bašte bola síce mimo trasu kúsok – ale vyliezla som a kúsok sa pokochala – nesklamala – aj za dažďa nádherne. Zopár fotiek a bežím radšej smer Prielohy, nieže mi hneď na začiatku zatvrdnú nohy – na to ešte bude času. Smerom do Veľkej Lodiny ma už dobieha Peťka, tak kúsok spolu kufrujeme kým trafíme modrú. 

V trailovkách to slušne čvachce, nad hlavami občas zaburáca. Zbehneme do Veľkej Lodiny, aby sme sa mohli cez kopec vyštverať a preklopiť do Malej Lodiny. Cestou do kopca však mrknem na hodinky – hmm už ideme cez 2 hodiny, tak vyťahujem maurten tyčinku, lebo cítim, že edgar prestáva šlapať. Do kopca sa aj tak len pomaličky plazím, ako tie slimáky naokolo, je čas prežúvať. Takto krásne najedenú ma čaká pravý východniarsky wellness, o ktorý sa veľmi chcem poďakovať Belovi. Motkanie v žihľave až po uši je sen, súbežne máš balneoterapiu na nôžky potíš sa v goráčovej bunde ako v saune a ešte ťa zhora aj sprchujú. Počas tohto pindania, však zas strácam trasu. Vedela som, že ten úsek driapania sa po skalách niekde bude, ale asi sa ho podvedomie snažilo vytlačiť. Peťka za mnou kričí, že nedobre sme, tak sa otočím a hľa – fáborky sú tam, kde majú byť. Tak sa driapeme, aby sme opäť mohli klesnúť – nie však na duchu ale do prvého krmelca. Tinka s partiou by nám aj modré z neba dali. Ale vystačím si s kolou, chlebíkom z masťou, melónom a pomarančmi. A pracem sa radšej odtiaľ, lebo však Bokšov. Ešte pred prvým stúpaním však vykúpem nohy v blate. Nevadí, dnes to nie je na dámu, aj tak som si deodorant zabudla doma 😜. 

Stúpanie na Bokšovský hrebeň je trošku zmätený, zapínam teda navigačku v hodinkách. Tá je však zmätená tiež – tak ideme podľa toho, že kto vidí fáborku kričí a ostatní hajde za ním. Škrabeme sa tým hrebeňom kadejako, šmýka sa to však a zrovna pri fotografovi ma šmykne tak, že ostanem visieť. Rýchlo som driapla do akéhosi koreňa ale dobre ma napriahlo. Chalan mi rýchlo dáva rabaka a viem sa nejak vyštverať hore. Že toto skoropádovisenie ešte bude mať následky netuším. Na hrebeni už však dobre – rýchlo sa to nedá ísť, tak stíham chváliť Bela za opäť excelentný zážitok. 

Aspoň, že nás humor neopúšťa. Vlaňajší požiar sa tu však vyšantil tiež. Na miestach kde si pamätám krásny hustý les je zhorenisko ☹. Dúfam však, že aj s týmto si príroda čoskoro poradí a o pár rokov sa to tu zazelená. Chvíľu ideme dole, chvíľu zas hore, dumem, že som od rána ešte necikala – nemám nutkanie, ale zlé tušenie o to viac, očami hľadám kam by som sa mohla schovať a aspoň skúsiť potlačiť. Išlo to, aj množstvo aj hustota postačujúce. Voda sa po mne stráca rýchlo, našťastie nie je problém ani s vyprázdňovaním. Potrebujem však aj zacukriť, rýchlo šupnem jeden kofeínový Maurten a nejak sa mi rozjasní myseľ.

Pri klesaní na Gaľovú sa ku nám pridáva Litovčanka Madara, ktorá chváli akú krásnu prírodu tu máme a páčia sa jej aj naše kopce. Ani neviem ako a sme na K2 v Košickej Belej. Tam si nás berie na starosti Paťo V. s manželkou Zuzkou. Opäť dotankujem, čo treba (aj keď vody som mohla viac), rýchlo vyzúvam premočené ponožky, natieram chodidlá vazelínou a dávam suché ponožky. Tieto podmienky sú pre otlaky ako stvorené, tak nech na tomto nezakapem – veď prevencia 😋. 

Inak medzitým vykuklo slnko, takže začína grilovačka. Lúčime sa s osadenstvom tejto super obžerstvovačky a šúpeme si to krátkym asfaltom spolu s Peťkou na Železný vrch. Strašne dobre sa mi s Peťou ide, či už v rozhovore, či v tichosti, v stúpaniach jej síce kus ujdem, ale v zbehoch zas zaostávam ja, dostávame sa do symbiózy. Toto ja môžem. Inak to stúpanie na Železný vrch si pamätám ešte spred 4 rokov. Kolmica, ani behať, pomaly ani chodiť, ale tak každý kopec má svoj koniec a viem, že hore je to nádhera. Len si ju treba zaslúžiť. Čosi kamsi a sme pod Lajoškou. Tu bola onehdá fajná polievočka. Momentálne sa tu však rekonštruuje, tak možno inokedy. 

Medzi Idčianskym sedlom a Zlatoidskými lúkami mierne vydesíme pár 50tkarov – ale ideme správne aj my aj oni, akurát, že my tadiaľ pôjdeme až v noci. Do K3 – Sedla pod Suchým vrchom to odsýpa, aj keď sa párkrát ozve trieslo. Míňa sa mi však voda, takže budem potrebovať dlhší pit stop. Dotankujem všetky nádrže namixujem si svoj slaný iont. Tlačím melón, chlebík s masťou dobre posolím, dostávam kávičku a krochkám si blahom. 

Teším sa aj na ďalší úsek – na Turniská – konečne ich uvidím za denného svetla. Najprv pekným lesom miernym bahnom, na chvíľku nám mizne aj cestička – trošku treba odbočiť, ale podľa stôp súdiac sme neboli jediné, ktoré to minuli. Pred nami však už stupák na náučný chodník – a zrazu sa už pred nami otvára krásna scenéria Turnísk – obrovské balvany a skalná brána. Nádhera ako z rozprávky. 

Odtiaľ ešte kúsok stúpania a potom prudko dole – trieslo sa ozýva častejšie, ale len pri zbehoch. Tak to skúsim opatrnejšie. Peťka mi kus ujde, ale v sedle Zemičky ju dobieham a ideme si dať Folkmarské kolečko – (ktovie koľkí nepochopili smer) – čiže najprv doľava, šupky hore na Folkmarskú skalu – zopár fotiek – šup po žltej dole (v mojom prípade cupkanie) naspäť do sedla. 

Tu usmerňujem jedného bežca, kade a čo má robiť, lebo pôsobí veľmi zmätene. Snažím sa cestou dole dobehnúť Peťku, ale po tej kamenistej ceste mi to moc nejde, opieram sa viac o paličky a vravím si, že K4 je blízko, bude polievočka a suché oblečenie. Ponorená v týchto myšlienkach som ani neviem ako v dedine. Snažím sa nejako skonsolidovať, ale nakoniec sa rozhodnem, že sa najprv najem a tak sa dám do poriadku. Polievka je božská, dobrovoľníci najmilší na svete (všetci boli). Ošetrím si nohy – 2 malé otlaky – očistím si nohy vo fontáne, zalepím boľačky, natriem nohy, suché ponožky, mením boty, lebo La Sportivy sú nakomplet mokré. Dynafitky sú síce dotrhané, ale majú trochu viac priestoru pre prsty. Ešte sa rýchlo prezlečiem do suchého, využívam možnosť kultúrneho záchoda. Dopĺňam chemické zbrane do batoha, vypýtam si ešte jeden chlebík z masťou do ruky a opúšťame túto oázu pokoja. 

Treba sa do tmy dostať na Kojšu. To stúpanie mám v živej pamäti spred 4 rokov. Chcem ho mať čím skôr za sebou. Fučím, desne fučím, ale snažím sa využíť, že trieslo do kopca nebolí. Lenže som už opäť komplet mokrá – od potu, je strašne dusno a zbierajú sa mraky. Bude búrka, skôr, či neskôr. Pod Obrázkom si vykračuje postavička oproti – Monička sa vracia do Kojšova, lebo ju prestalo poslúchať trávenie. Snažíme sa ju ukecať, nech ide s nami aspoň po K5, ale neúspešne. Pokračujeme teda ďalej, ochutnávam tie najbožskejšie čučoriedky. Zapaľujeme čelovky, Peťka ma nabáda pobehnúť – vďaka za ňu. Nejako to ide – kde je mäkko, tam to ide. Kde sú skaly, tam to bolí. Ešte aj aktivitu v hodinkách prepínam na multisport – no neva odtiaľto bicyklujem (hehe). 

Tak hopky cupky míňame vrchol a nasledujeme nočné značenie na K5 – Čajovňa Katka. Peťka sa mi opäť trochu vzdiali, ale v čajovni ju dobehnem. Opäť dotankujem čo treba, chlebík a klasika melón + pomaranč, milé slová od našej Lucky. Vravím Peti, nech ma neopustí, kým sa nevymotáme zo Zlatoidskej motanice a potom nech si letí. Tak aj je, úžasná je, pobehne, potom ma zas počká, chvíľu ide so mnou. Táto etapa mi ubehla však rýchlo. Aj keď počasie už kadejaké, blýska sa čoraz častejšie, občas sa rozprší – idzem-nejdzem, prší-neprší, bunda hore-dole. Také spestrenie behu ultrášovi v noci -  čo sa nudiť budeš? Reflexky však krásne ukazujú cestu – musíš byť blbý aby si sa stratil. V klesaní do Zlatej Idky občas zazriem Petinu čelovku, aj ona občas kontroluje či pajdám za ňou. Pajdám, čo to porantané trieslo dovolí. Mäkko - cupkám, kamene – chodím. Ešteže pri chôdzi nebolí. Na K6 v Zlatej Idke toho moc nepotrebujem – dávam suché ponožky, opäť natieram nohy. Pchám dačo do seba, nech to šlape do ďalšieho kopca. Peťka vyrazí o čosi skôr, vraj ju dobehnem v stúpaní. Ja si to už však nemyslím, lepšiu parťáčku som si nemohla priať ale je čas ju pustiť, nech si letí. Do kopca mi to však naďalej neuveriteľne ide, preto ma to začína srať, že dole kopcom dokážem len pajdať. Snažím sa toto vytesniť, rýchlo si dávam gél, lebo viem, že čierne myšlienky sú len dôkazom nedostatku cukru.

Rozmýšľam, čo viedlo Bela zahrnúť do trasy tento kopec predo mnou, nič na ňom nie je pekné, hore ani výhľad ani nič, zbeh dlhý jak týždeň pred výplatou, sledujem len odrazky a hlavu mám prázdnu. Nejak ma neznepokojuje búrka, ktorá je blízko, aj zvieratká sú ticho kdesi zalezené, jeden ježko sa moce pri ceste. Aj ja sa mocem sa dole kopcom, zopár ľudí ma aj obehne. Jeden chalan sa pýta, ako to ide. Trochu sa posťažujem na boľavé trieslo. Zisťuje, že mi nevie nijako pomôcť a beží ďalej. Ach ako mu len závidím. Kks hlava ide, nohy by šli, žalúdok funguje ako hodinky. Tak nič, idem. Mám na výber? Utešujem sa myšlienkou, že na K7 budú cestoviny. Aspoň sa nafutrujem. A zrazu som dole – ach konečne. Obskakujú ma ako kráľovnú, každý mi chce ulahodiť. Dostávam kávu a cestoviny. Fajné všetko teplé, občas kvapka dažďa. Nesmelo sa pýtam, kde by som si mohla odskočiť. Kočka ma odvádza do domu. Cítim sa akoby ma neustále hladkali. Čistý priestor, svetlo a porcelán. Skromná som no, aj toto mi stačí v noci o 2 ku šťastiu. Keď máš 90 km v nohách dojme ťa kadečo. Kým sa dám do poriadku, už sedí na občerstvovačke aj Julka, do ďalšieho úseku sa pustíme spolu, ale ona ešte vládze behať tak ide napred. Občas zazriem svetlo z jej čelovky, dám si gél do stúpania a vypínam hlavu. To mi pomáha, nemyslieť, iba dávať jednu nohu pred druhú. Viem, že Alpinka je blízko. Terén je však totálne na prd. Blato všade, v rigoloch po traktore stojí voda, do toho spadnúť nechceš. Ešte aj čelovku musím vymeniť. Tú druhú dávam rýchlo nabíjať. Malá čelovka však stojí sa kýbel hovna, vidím tak na dva kroky, ale na reflexky to stačí. 

Nejako sa silou myšlienok dotrmácam na K8, kde ma vítajú so slovami, však si číslo 43? Vravím som, asi som posledná, keď ma takto nadšene vítate. Vraj nie, to človeka kus poteší. Opäť je tu Paťo V., už však bez žienky. Ľaduje mi trieslo, a snaží sa pomôcť, ako vie. Na zemi strečuje Julka a vraví mi, že celkom slušne som to dala, na to, že ma bolí noha. Tak odhaľujem tajomstvo o géle od Maurtenu a Paťo konštatuje, že asi tam dávajú Kilianovu krv, keď to aj neštastníkom ako my, zašlape. Už sa viac nezdržiavam a radšej sa vyberiem do predposledného stúpania. Ide to pomalšie ako by som chcela, ale už to nehrotím, nejak to doklepem, snáď sa aj pod 24 hodín podarí, Vybieham na akési lúky, všade sú zvieratá – srnky a zajace, svitá. Srdce sa túži rozbehnúť dole kopcom ale trieslo nedovolí. Tak si aspoň spievam, aj tak široko ďaleko nikto. Zrazu sa vyrútia 2 bežci a prefrčia akoby nič. Vidím ich ako vbiehajú v diaľke do lesa. Hmm to už bude to stúpanie na Hradovú. Začína však opäť pršať a blíži sa tmavé mračno. Jediné šťastie, že nehrmí a neblýska sa. Dávam si bundu, hodinky hlásia posledných 20%. V daždi ich však moc pripájať nechcem, aby som si ich náhodou neodpálila. Ťapkám si v lese keď sa zrazu dvíha vietor a začína liať. Do minúty mám mokré gate a topánky. Hore ma našťastie chráni bunda. Stúpam neuveriteľne pomaly, nevidno ani na dva kroky. Konečne sa dostanem pred posledné stúpanie, keď sa vietor zdvihne ešte viac a okolo mňa láme konáre. Dačo veľké neďaleko mňa zapraská – či padol strom netuším. Pred chvíľou sa črtalo pekné ráno a zrazu je neskutočná tma. Hodinky mi vypli, značenie je našťastie super. Stojím pod tabuľou pod vyhliadkou a rozmýšľam, čo ďalej. Ísť v tejto smršti, alebo počkať? Ďalší konár pri mne padá a už nevydumujem. Idem, čo mi sily stačia, skoro šmykom, takmer po riti. Vidím poslednú lúku pred sebou a konečne sa dostávam na asfalt. Snažím sa aspoň indiánsky pobehnúť, ale je to len imitácia behu. Presne viem ako ďaleko je Anička a predsa tak blízko. A tam horúca sprcha a teplé jedlo. Vypínam hlavu, zatínam zuby a už idem čo to dá, tak ako som. Úbohá, vyklepaná ubolená. Konečne cieľ. Juro mi oznamuje môj čas a úprimne sa poteším, že to bolo pod 24 h (23:57).

Vidím Julku, sadám si k nej, Juro mi prináša môj batoh a ja sa opúšťam úplne. Hore som sa držala, tu už sa klepem a hlavou mi prebieha, čo všetko sa mohlo stať. Nestalo sa, našťastie. Nebolo mi však jedno. Zažila som párkrát búrku v lese, ale to, čo bolo tu neprajem nikomu. Dávam priestor slzám, zosypem sa hádam pred každým, koho poznám. Sorry kamoši - ultra je emocionálny guláš. Pozbieram zvyšky energie, idem do sprchy a dám sa ako – tak do poriadku. Jem ten najfantastickejší guláš a konečne si uvedomujem, že som to dala. Aj keď posledných 13 km bolo sakra ťažkých. Bola to však krásna stovka, so všetkým čo k tomu patrí. Ďakujem Belovi a celému organizačnému tímu, že to dávali s nami a všetkým bežeckým kamošom za milé slová. Stále hovorím, že ultrakomunita je tá naj na svete!